Očakávanie. Či už s nádychom radosti, alebo neskrývaného sarkazmu, vyčkávanie nového albumu rock&rollového dinosaura, skupiny Metallica bolo obrovské. Podrobnosti celej maškarády od dátumu vydania, úniku albumu na internet pred oficiálnym vypustením a celková mašinéria manažmentu ohľadom rôznych ochutnávok na stránke www.missionmetallica.com a podobne… to všetko ostane bokom. Zameriame sa viac na atmosféru okolo vzniku, hudbu a zvuk samotného albumu a iné, z môjho pohľadu oveľa zaujímavejšie faktory.

We hunt you down without mercy

Určite neodškriepiteľným faktom ostáva, ako už bolo spomenuté v úvode, že Death magnetic bol bezpochyby stredobodom pozornosti, nielen v metalových kruhoch, ale aj na celosvetovom hudobnom trhu. V prípade noviniek albumov Metallica platí už pekne dlhú dobu neprekonateľný paradox – kapela, v tej najneotesanejšej parafráze, nemusí nikomu dokazovať absolútne nič, aj napriek tomu sa stále snaží svoje predošlé kroky neopakovať. Ďalším paradoxom je status (alebo doslova syndróm) milovanej a nenávidenej skupiny. Ako už samotný názov odstavca navráva (v piesni „All the nightmare long“ nám to do uší dokonca vrieska samotný James Hetfield) od istého času tu boli, sú aj budú hlasy, ktoré sa pri najmenšom zavetrení čerstvej príležitosti chopia iniciatívy a bez ľútosti skopú Metallicu pod čiernu zem. Možno sa zdá, že tieto riadku sú bezpredmetné a s recenziou ako takou nemajú čo do činenia, avšak tieto „sprievodné javy“ sa týkajú takmer každého rozhodnutia, ktoré Metallica urobí a odvažujem sa tvrdiť, že do istej miery čiastočne aj ovplyvňujú niektoré ich kroky.

Na začiatku bolo slovo a slovo bolo u… médií

Napriek relatívne nápaditému obsahu sa predošlá doska (St. Anger) už navždy zapíše do dejín diskografie Metallici, ako nesúrodý pokus o návrat k tvrdým začiatkom. Kto by o tom pochyboval, stačí použiť google a dať príkaz na vyhľadanie recenzií k St. Anger

.

Death Magnetic cover

Od samotného začiatku príprav nového počinu Death Magnetic v nepravidelno – pravidelných intervaloch vychádzali tlačové, internetové (či rôzne iné) správy a každá z nich sľubovala v princípe jedno: dokonalý návrat k začiatkom, pretlak nápadov, účasť uznávaného Ricka Rubina sľubovala kvalitnú produkciu a tak ďalej. To ešte zvyšovalo napätie, cirkus pokračoval s niekoľkonásobnou zmenou obdobia vydania (nešlo o oficiálne vyjadrenia, ale dohady samotných „zainteresovaných“), na internete sa objavilo dielko jednej bezvýznamnej americkej kapely, ktoré sa po celom svete na internete vydávalo za demo nového albumu, viedli sa nekonečné dohady… jednoducho toto nemal byť obyčajný album obyčajnej kapely.

That what just your life – intro otvára zvuk imitujúci búšiace srdce a máme na tácke prvú paralelu so „starou Metallicou“. Ide o efektnú alernatívu začiatkov albumov ako …And justice for all (Blackened), Ride the lightning (Fight fire with fire) a podobne – jemný, nič nehovoriaci začiatok sa prenesie do samotnej skladby. Samotný úvodný motív je hudobne a atmosfericky značne silný. Určite sľubný začiatok. Skladba ako celok pôsobí nadupane, riffy z klasickej ranej thrashmetalovej školy. Kirk potešil, aj napriek občasnému, trocha divnému rytmickému frázovaniu. Trocha pretiahnuté refrény (Almost like your life).

End of the line – opäť hudobne zaujímavý úvod sa pozvoľna prenáša do hlavného riffu (rytmus Jamesovho spevu mierne pripomína slohy skladby Creeping Death). Znovu vysokorýchlostný kúsok s (na tomto albume) povinným Hammettovým sólom. Ku Kirkovým sólovým pokusom sa dostaneme neskôr. Opäť by som vytkol dĺžku rôznych medzičastí, ktoré skladbu ochudobňujú o spád, ktorý týmto nezískala. Vyvrcholenie prichádza pred jej koncom (slave becomes the master).

Broken, beat and scared – tento kúsok sa nesie v pohodovejšom rytme (v porovnaní s väčšinovou časťou albumu). Príjemný riffing, prirodzene plynúci spev, dokonca náznaky chytľavých melódií. Posledná tretina sa prenesie do rýchlejších rytmov.

The day that never comes – balada a štvrtou na albume? Kto by to bol povedal… Z počiatočných alergických reakcií na túto pieseň som sa prepracoval k pozornejšiemu vypočutiu. Nazval by som to akousi atmosferickou fúziou starých balád (najmä Fade to black) a štýlu albumov Load/Reload. Druhá polovica piesne, resp. niektoré z jej častí, ostali z mojej strany trochu nepochopené. Zmes riffov, ktoré na seba občas ani nenadväzujú. Po viacnásobnom opočúvaní si človek už môže pieseň ako tak vychutnať. Klip k tomuto prvému singlu bol takisto asi niečím iným než fanúšikovia očakávali.

Metallica – The day that never come (videoklip)

All nightmare long – úvodné intro, aj napriek tomu, že je nahrávané na čistom zvuku pôsobí už svojou kompozíciou hutne. V prípade tejto skladby mi naopak žiadne opakovania nevadia. Všetko sa valí jedným smerom až kým prvú slohu nenaznačí riff ala Nu-metal s mierne orientálnym podtónom. Skladba podľa môjho názoru disponuje najchytľavejším refrénom aký sa na albume nachádza (husia koža pri prvom posluchu vedela čo hovorí). Takisto bude aj v poradí druhým singlom k Death magnetic.

Cyanide – kúsok, ktorý najviac pripomína stredno rytmické skladby z obdobia Black albumu. Titulný riff skladby je jednoduchý a chytľavý. Osobne som nespozoroval nič čo by skladbu vyslovene hyzdilo. Pre mňa jeden zo svetlejších momentov.

Unforgiven III – veľmi slušný začiatok, snáď až náznak experimentácie s klavírom a slákmi sa po nástupe na slohu zmení na úplne bazvýznamnú časť celej piesne a albumu. Kompozične a atmosfericky sa zbytok pesničky nesie úplne v inom duchu ako toto intro. Textovo silná záležitosť. Verím, že Metallica týmto nechcela dávať podnet na porovnávanie s predošlými časťami trilógie, preto aj samotné vyhodnocovanie by bolo úplne scestné.

The judas kiss – musím priznať, že táto pieseň je pre mňa akýmsi čiernym koňom albumu. Jednotlivé hudobné nápady sú vkusné, dokonca vcelku kompaktne pospájané a refrén skladby je naozaj strop.

Suicide & redemption – ako som sa na intštrumentálku na novom albume tešil, tak zo mňa napätie opadlo. Nechýba jej však veľa. Sklamanie to vyslovene nie je. Pri pozornom vypočutí človek zistí o čo chlapcom išlo, avšak príííliš pretiahnutá minutáž. Neviem čo bolo cieľom, ale v osekanej forme by sa skladba sama postavila do radu k svojim predchodkyniam a nikto by ju tam nasilu tlačiť nemusel.

My apocalypse – typické zakončenie v pôvodnom štýle. Vypaľovák ušitý na mieru ako zakončenie celej koncepcie tohto „albumu návratov“. Naozaj energické dielko…

A teraz sľúbené a nevypovedané…

To, že si sólový gitarista Kirk Hammett nebrnkol klasické sólo snáď desať rokov je holý fakt. Či jeho hru, alebo kreativitu táto uhorková sezóna poznačila nevie ani ten hore. Faktom je, že ak boli Kirkove sóla v minulosti samostatnou kapitolou albumov Metallica, na Death magnetic o tom môžeme minimálne polemizovať. Nejde o samotný fakt, že sa mohol naplno realizovať po tak predlhom časovom období, skôr vidím problém v tom, že po takejto odmlke ťažko prirodzene nadviazať na svoje predošlé výkony. Ak zoberieme do úvahy, že aj u Kirka platilo, čo album to iný prejav, mal v minulosti ovaľa väčšiu možnosť akejsi kontinuity a nadväznosti, ktorá sa (aj pričinením pauzy, albumu bez sól a ďalšej pauzy) kamsi vytratila.

Lars Ulrich – nebolo tajomstvo (milióny uší počas rôznych sick of studio atď. tours), že staré dobré časy odzvonili aj Larsovym Tamam. Ten však disponuje akousi zvláštnou vlastnosťou, že dokáže upliecť z hovna bič. A tak napriek nie úplne prsvedčivému prejavu sa nemôžem ubrániť pocitu, že svoj status na novom albume ubránil. Nakoniec, vraví sa: „Kdo umí, umí, kdo neumí, ten čumí.“ Lars vždy vedel ako na vec. Keď to nejde takto, tak to pôjde inak a ak to stále nie je ono, prevrátime to celé naruby.

Rob Trujillo – je až zarážajúce, akou diametrálnou zmenou prešiel post basgitaristu v Metallice. A to najmä v rámci vnímania a medziľudských vzťahov. Ako si prehrávam sekvencie DVD prílohy k novému albumu „making of“ nedokážem si ani len predstaviť bývalého basgitaristu Jasona Newsteda v podobnej hierarchickej pozícii, akú si užíva momentálne Rob Trujillo. Dokonca mu nevypli basu… hm.

James Hetfield – mozog všetkého nesklamal. Frontman si to opäť usporiadal pod svojou stále redšou hrivou a poskladal celý zástup vynikajúcich, moderne znejúcich riffov. Čo sa týka čiastkových nápadov, Death magnetic stojí hrdo v rade medzi najúspešnejšími albumami a to je práve vizitka tejto hory mäsa. Spev dokonca prekonal očakávania, keďže podobne ako Lars, ani Jamesov spev na tom nebol počas posledných rokov úplne tip-top.

Spočítané a podčiarknuté

Death magnetic určite neprichádza s ničím revolučným. Nemal to byť obyčajný album obyčajnej kapely. Či ním je sa určiť nedá. Všetko plynie z očakávaní. Metallica urobila jedno z potencionálne najviac sebazničujúcich rozhodnutí – rozhodla sa navštíviť svoju dávnu sieň slávy a snažila sa postaviť do vitrínky niečo, čo tam mnohí ani nechcú. Tým zároveň uzavrela evolučný vývoj svojej tvorby štýlom „back to basics“. A viete čo? Ja som im to celé zožral.

[rating: 3.5]

Čo na to ŠtyriOči alebo pohľad z iného uhla:

Pôvodne som mal túto recenziu písať ja, ale keďže ani po niekoľkonásobnom vypočutí tohto albumu som nevedel zosmoliť nejaký ucelený názor na najnovší počin Metallicy, tak som o napísanie recenzie požiadal kolegu Woozyho. Aby to nevyzeralo, že sa chcem úplne dištancovať od tejto recenzie, tak napíšem aspoň zopár svojich postrehov.

S väčšinou Woozyho názorov súhlasím. Isto je to pre mnoho metalovejšie ladených fanúšikov Metallicy vynikajúci album, no ja sa musím priznať, že tento album je pre mňa o niečo horšie stráviteľný, ako bol kedysi, toľko kritizovaný, St. Anger. Vzhľadom na to, za akej situácie vznikal, na mňa pôsobil viac uveriteľne. Pri Death Magnetic tento pocit nemám. Vypočul som si ho X-krát, vypočul som si aj demo, pozrel DVD, ale stále mi tu chýba akási iskra uveriteľnosti, ktorá bola na doterajších albumoch. Akoby si chalani povedali: “Ok, poďme urobiť metalový album podobný našim začaitkom, aby sme fanúšikom dokázali, že to ešte stále vieme.”.

Bohužiaľ, alebo našťastie, už to nie je parta mladých faganov stojaca pri zrode jedného metalového žánru. Sú to už otcovia rodín, “starí harcovníci”, a postupný prerod k melodickejšiemu metalu pre širšie masy som bral akosi prirodzene a možno nebudem sám, kto si myslí, že v trende, ktorý určili albumami Metallica (black album), Load a Reload mohli kľudne pokračovať ďalej, pretože to z ich strany znelo uveriteľne. Nemôžem si pomôcť, ale takýto “návrat ku koreňom” posobí na mňa trochu nasilu.

Možno si myslíte, že Death Magnetic sa mi absolútne nepáči, nie je to pravda. Na albume je mnoho skvelých momentov, osobne mám z tohto albumu najradšej skladbu “All nightmare long”. Sú tam skvelé riffy, no skladby podla mňa trpia natiahnutou minutážou a “neprirodzenými” prechodmi medzi riffmi v skladbách. Podľa mna tým prichádzajú skladby o spád, priamočiarosť.

Zaujímavé je, že demo sa mi páči oveľa viac, je živelnejšie, pôsobí na mňa viac ozajstne, skladby plynú ľahšie. Nachádza sa na ňom menej Kirkových onanií, ktoré sú podľa mňa na albume až zbytočne dlhé a po čase sa z nich vytráca nápad. Dokonca sa na deme objavujú aj backing vocals v podaní Roberta Trujilla, ktoré sa na albume neobjavujú a osobne to považujem za veľké mínus. Ak mám povedať za seba, tak oveľa viac by som ako oficiálny album prijal práve toto demo. Štúdiová nahrávka oproti demu pôsobí, jednoducho povedané, chladne.

Uzavrel by som to asi takto – Po tom všetkom, čo sa počas čakania na album udialo (mám na mysli hlavne The New Song a The Other New Song), nie je Death Magnetic pre mňa sklamaním, skôr príjemným prekvapením. Na druhej strane si nie som celkom istý, či sa Metallica vydala správnym smerom (návrat ku koreňom) aj za tú cenu, že to pôsobí, aspoň pre mňa, silene. Rovnako ako si nie som istý, či má zmysel zbytočne naťahovať skladby aj za cenu straty akéhosi prirodzeného spádu, čím sa skladby stávajú monotónne. V oboch prípadoch by som povedal, že skôr nie, ako áno.

Informácie:

Meno interpreta: Metallica
Názov albumu: Death Magnetic
Dátum vydania: 12/09/2008
Dĺžka: 74:42
Vydavateľ: Warner Bros
Žáner: Hard Rock, Metal
Internet: www.metallica.com

Skupina:

James Hetfield – doprovodná gitara, spev
Kirk Hammett – solová gitara
Robert Trujillo – basová gitara
Lars Ulrich – bicie

Tracklist:

1. That Was Just Your Life
2. The End of the Line
3. Broken, Beat & Scarred
4. The Day That Never Comes
5. All Nightmare Long
6. Cyanide
7. The Unforgiven III
8. The Judas Kiss
9. Suicide & Redemption
10. My Apocalypse

Multimédia:

DM Wallpaper (Kliknite na obrázok pre plnú veľkosť.)

Album si môžete vypočuť aj na stránke kapely – Death Magnetic.