Na úvod by som chcel napísať, prečo som sa pustil do tohto článku. Nejaký čas sa totiž venujem nahrávaniu Demo snímkov (niekedy – keď si to tak nazve sama kapela – tak aj albumov) začínajúcich kapiel. Začínajúcich predovšetkým v zmysle bez dovtedajších nahrávacích skúseností. A často, dá sa povedať pravidelne, spolu zažívame stále rovnaké problémy, “nečakané” situácie a niekedy až cele “kauzy”, ktoré vyplývajú iba z obyčajnej neskúsenosti, a ktorým sa dá veľmi jednoducho predísť.

A tak ma napadlo (no dobre, mňa to nenapadlo samého – nápad skrsol v kanceláriách najvyššieho vedenia tohto portálu) – takže tak “ich” napadlo, že nebolo by márne spísať pár tých najzákladnejších vecí do nejakej ucelenejšej formy.

Pred prvým príchodom do štúdia

Takže ste kapela, máte nejaké pekné pesničky a radi by ste ich nahrali za účelom šírenia, propagácie, či predaja. Našli ste si nejaké štúdio alebo človeka s možnosťou kvalitného nahrávania. Máte dohodnutý termín a podmienky, za akých to bude celé prebiehať.

A zostal Vám ešte nejaký čas, kým tam pôjdete. Skúsim Vám teda priamo sám za seba v rámci mojich názorov poradiť, na čo sa určite zamerajte.

Bicie

Určite sa zamerajte na bubeníka, predovšetkým jeho presnosť. Väčšina nahrávaní prebieha v postupnosti, že bicie sa točia prvé. No a aké dobré sú bicie, tak je dobrá celá nahrávka. Keď bicie nešlapú alebo sú príliš rozkolísané v tempe, tak okrem toho, že to kazí celkový dojem z výsledku, tak je to ešte problém aj pre ostatných spoluhráčov, ktorí do tých bicích budú nahrávať svoje party.

V duchu budú nenávidieť a preklínať deň, kedy sa prvý raz s bubeníkom stretli až nebudú ani na 10 krát schopní zahrať najjednoduchšiu 2 taktovú figúru kamsi len preto, že sa to tam nenápadne najprv zrýchli trochu, pri brejku ďalšiu trochu a v slohe sa to zase spomalí na pôvodné tempo.

Pokiaľ teda nemáte fakt presného alebo skúseného bubeníka, apelujte, nech hrá s metronómom v uchu. Nie je to žiadna hanba, skorej naopak – bubeníci zvyknutí na metronóm okrem toho, že hrajú presne, tak hrajú aj uvoľnenejšie, s nadhľadom, dobre im vychádzajú brejky, atď., atď. Mať nahrávku natočenú na metronóm ma aj ďalšie výhody; nielenže sa do toho hrá všetkým lepšie, ale napríklad nastane situácia, že sa nejaká melodická alebo spevová pasáž opakuje viacej razy tá istá.

Veľké prekvapenie – bicie sú najdôležitejšie.

Pokiaľ je všetko presné a v rovnakom tempe, často je jednoduchšie takúto pasáž miesto opakovaného nahrávania iba prekopírovať na príslušné miesta v skladbe. Šetrí to čas a aj energiu, ktorá sa vždy môže zísť pri nahrávaní iných, zložitejších partov.

Klasickí zvukoví majstri ešte od starých pásov by si síce po takýchto vyhláseniach so mnou už nepodali ruky, ale technika je technika a fakty sú fakty.

Ak máte bubeníka, čo nikdy na metronóm nehral a zrazu narýchlo by s tým mal mať problém (čo sa môže stať a je to úplne normálne), vytipujte si spomedzi seba najpresnejšieho člena (gitara alebo basa), ktorý s metronómom v uchu problém nemá a nacvičte si bicie tak, že budú hrať iba s daným nástrojom, respektíve podľa daného nástroja. V štúdiu môže tento nástroj hrať pri nahrávaní tak, že ho bude počuť iba bubeník v sluchátkach.

Ostatné nástroje

Dohodnite sa v akom ďalšom poradí budete nahrávať.

Najčastejšie sa na bicie nahráva basa, ale nemusí to byť pravidlo. Až si dohodnete, ktorý nástroj to bude, nech si ten nástroj ten svoj part s bubeníkom sám aj poriadne nacvičí. Stáva sa totiž, že kapela ako celok ide pekne, ale zrazu ako má hrať napríklad iba sám basgitarista s bubeníkom, bez gitár a ďalších vecí, príde neistota alebo nejaká forma trémy. Takže to si treba overiť ešte v skúšobni a prípadne na tom popracovať.

Všeobecne je dobré, keď si aspoň 1 – 2 razy prehrajú pesničky len dvojice nástrojov, napríklad obaja gitaristi, basa s gitarou a pod. Je to možnosť, ako zistiť, či nástroje skutočne hrajú spolu to, čo majú, či nehrajú niečo navzájom rušivé alebo neznejúce, na čo sa dovtedy v hluku skúšobne nedošlo.

Napríklad ukážka pomerne častého vnútrokapelového dialógu z nahrávania:

“To čo tam hráš ? Ukáž !”
“Toto tam hrám.”
“Jak tam môžeš hrať toto, keď ja tam hrám toto?”
“No neviem, však to tam hrám odjakživa, aj na koncertoch.”
“Tak to potom hráme už rok pekne blbo… ”
“Hm”
“Hm”

A ešte jeden bod v tejto časti – pripravte si jasnú štruktúru skladieb, každý si ju napíšte a naučte sa ju. Dohadovanie sa tesne pred nahrávaním, čoho koľkokrát a kde malo byť, narýchlo skúšanie, či niekde vychádza alebo nevychádza text a podobne… to všetko je cesta presne k tomu, aby sa úplne na záver, napríklad pri nahrávaní sól alebo spevu, keď už je neskoro niečo meniť zistilo, že toho, čo malo byť 4 krát je iba 2 krát a toho čo malo byť 2 krát je až 6 krát a miesto jednej celej slohy čo sa nezmestí musí byť zrazu o polovicu dlhšie sólo, ako malo byť… Skrátka ani toto vopred nepodceniť !

Ešte by sa dalo pár bodov napísať, ale môžeme ich spomenúť aj neskorej v ďalších súvislostiach. Presuňme sa teda k samotnému nahrávaniu.

Nahrávanie

Predpokladom je, že máte zabezpečené, dohodnuté alebo požičané adekvátne nástrojové vybavenie.

Hudobné nástroje

Skrátka bicie, ktoré sa dajú poskladať, naladiť a nejako znejú. Činely, ktoré majú pôvodný tvar a dá sa stále pomerne ľahko definovať, z akého boli vyrobené materiálu.

Gitary, ktoré sa dajú naladiť a po zapojení do zosilovaču aj hrajú. Zosilovače, ktoré idú zapnúť, nie sú životu nebezpečné a zvukovo sa aspoň trochu podobajú na niečo známe…

Pri tejto príležitosti ale musím na druhú stranu varovať pred zbytočne veľkými očami. Ak bol dajme tomu gitarista zvyknutý hrať celý život na lacnú gitaru a lacný digitálny multiefekt, nemá veľký zmysel nasilu si požičiavať od niekoho veľký profesionálny aparát s elektrónkami a drahú značkovú gitaru, pretože je vysoká pravdepodobnosť, že na to nebude vedieť hrať (nezvyk) a výsledok môže byť v krajnom prípade aj horší, ako s vlastným lacným vybavením. Takže takto – áno, pokiaľ je možnosť zapožičať si niečo zaujímavé alebo lepšie, prečo nie, ale s triezvym rozmyslom.

A nahrávame – prituhuje

Ako prvé bicie, už sme si o tom hovorili. Treba si uvedomiť, že okrem samotných bicích musí bubeník myslieť aj na orientáciu ostatných nahrávajúcich v roznahrávanom materiály. Čo zahŕňa okrem štyroch paličiek na začiatku pesničky ešte pár ďalších vecí. Skladba sa napríklad začína introm nejakého nástroja. Ak sa na to nemyslí vopred, a nespraví sa patričná príprava, nie je ako neskorej to intro správne rytmicky nahrať. Treba na to myslieť už od začiatku, že bubeník musí dať klasické štyri paličky a potom s nimi udávať tempo pod celé intro a až po jeho skončení začať nahrávať už bežné bubny do pesničky. Paličky sa z pod intra dodatočne odstránia.

To iste platí, keď je niekde uprostred skladby situácia, že bicie stíchnu a hrajú len samotné nástroje – bubeník musí nahrať aj do týchto pasáži niečo, podľa čoho sa dá hrať a čo sa neskorej vystrihne. Bubeníci musia rátať s tým, že na rozdiel od iných nástrojov alebo spevu sa bubny dajú strihať iba minimálne a chyby v nich opravovať tiež. Je to nespravodlivé, ale je to tak.

Radšej si naložiť jednoduchšie a šlapavejšie rytmy, ako sa 10 razy po sebe zaseknúť na síce efektnom, ale príliš zložitom a v rámci celku zbytočnom brejku.

Pred nahrávaním treba naladiť.

Gitaristi aj basgitaristi samozrejme vedia, že majú mať nové struny a zoštelované oktávy.

V kapele, kde hrajú dve gitary spoločne podklad a jedna z nich niekedy hrá aj sóla, treba rátať s tým, že v mieste toho sóla by stále mal byť podklad oboch. To aby nahrávka nástupom sóla neprišla zrazu o polovicu podkladových gitár a nestratila tak na hutnosti. Čiže dotyčný sólista by mal vedieť, aký podklad sa pod jeho sólom hrá, prípadne by mal ten podklad miesto neho zahrať druhý gitarista.

Na tomto mieste spomeniem, že v akejkoľvek situácii, keď jednému z gitaristov niečo nejde a druhému to ide lepšie, nie je žiadna hanba, keď to nahrá jeden miesto druhého – stačí sa dohodnúť, že to nikomu nepoviete, a je.

Aby neboli ukrátení o poradenstvo aj basgitaristi, tak apelujem teraz na tzv. basgitaristov – “sólistov”. Keď už cítite potrebu sa realizovať a predvádzať, dohodnite si radšej s kapelou nejakú vyhradenú časť v niektorej skladbe, ktorá bude len Vaša a kde si zahráte regulérne sólo. Len prosím Vás nesólujte vždy a všade. Ono je to veľmi fajn, pokiaľ sú to len bicie a basa, ale ako náhle pribúdajú ďalšie nástroje a nahrávka získava konkréte kontúry, Vaše sólovanie ju spoľahlivo zabíja. Naozaj.

Nahrávanie to sú pot, krv a slzy… žiadna pohoda!

A keď už sme pri sólovaní, vrátim sa naspäť ku gitaristom. Snažte sa mať sóla pripravené a nespoliehajte sa na čaro improvizácie. Takých, ktorí vedia naozaj vkusne improvizovať bez toho, aby sa po pár taktoch dokolečka opakovali je veľmi málo aj medzi ostrieľanými profíkmi.

Venujte čas príprave – aj text pesničky máte asi pripravený a nie zimprovizovaný, tak prečo nie sóla… A ešte jedna vec – nenakladajte si viac, ako zahráte. Pokiaľ nezahráte nejakú fintu, beh, rozklad alebo hocičo na 3-4 krát perfektne, tak sa na to vykašlite. Možno to zahráte ako-tak na 15-20 krát, ale to už bude na výsledku počuť. Radšej žiadny beh, ako zašmodrchaný beh.

Tí dobrí gitaristi, od ktorých očakávate čosi ako uznanie za Vaše sólo, tak tí viacej ocenia istotu vo Vašom sóle, ako predvádzanie 100% nenacvičených techník. Menej je VŽDY viac, nie iba niekedy. Kadejaké vyhrávky, náhle nápady, vylepšováky, ozdoby a blbosti sa nahrávajú zásadne až úplne naposledy, keď je nahraté všetko ostatné a naozaj sa to niekde aj hodí a je tam pre to priestor.

Speváci by mali mať oddýchnuté a rozcvičené hlasivky, pri hocijakom štýle spevu. Ak spevák, čo nemá príliš veľa skúseností spieva veľké rozsahy alebo na hlasivky náročné polohy, je výhodou, ak si dovedie na pomoc kamaráta – lepšieho speváka, ktorý mu bude priebežne radiť, pomáhať, konzultovať a podobne. Niežeby to nešlo bez toho, ale opora sa vždy zíde – hlasivky sa nesprávnou technikou môžu rýchlo unaviť alebo aj poškodiť…

Všeobecne je dobre zvážiť, kto pri nahrávaní má byť, kto pri nahrávaní môže byť a kto pri nahrávaní radšej byť nemusí. Pre nahrávajúceho môže byť prítomnosť ostatných členov a prípadne ich frajeriek občas celkom nepríjemná a znervózňujúca, navyše ak tí sa po niekoľkých hodinách nudia a zabávajú ako vedia.

Pri nahrávaní sa nemixuje!!! Keď sa nahráva, neriešia sa pomery nástrojov, neexperimentuje sa s farbou nástroja, ktorý už je nahraný. Jednotlivé nástroje sa zvýrazňujú alebo potláčajú výlučne na prianie toho, kto práve nahráva a podľa toho, ako mu to k nahrávaniu vyhovuje. Pri nahrávaní sa ani neefektuje, maximálne sa pripomenie, že sa bude niekde nejako efektovať. To sú totiž všetko veci, ktoré sa robia až pri mixáži, ktorá sa robí až keď je donahrávané.

Čo sa ďalej deje s nahrávkou?

Keďže vysoké vedenie tohto portálu ma honoruje podľa rozsahu textu, pridám ešte jednu všeobecnú úvahovú kapitolu.

Najvyššie vedenie fóra tu vkladá tento nekomerčný obrázok.

Pokiaľ ste naozaj začínajúca kapela a chcete “preraziť”, šírte svoju nahrávku ako sa len dá. Založte si profily na všetkých známych kapelových portáloch, spravte si vlastnú stránku, založte si témy o svojej kapele v na to určených diskusných fórach. Ale aj tak si osobne myslím, že hlavná cesta je koncertovať tak často, ako sa len dá a kde sa dá.

Nahrávka je síce veľmi dôležitá, ale viac-menej iba ako doplnok koncertovania. Ak sa má nájsť ktosi, kto Vašu kapelu môže posunúť ďalej, vo väčšine prípadov to nebude iba na základe nahrávky, ale na základe toho, že Vás niekde videl naživo a videl priamo aj reakciu publika na Vašu produkciu.

Pri tejto príležitosti, už začínam trochu naťahovať, napíšem svoj názor na hudbu ako takú. Pokiaľ nie ste nejaké zvláštne “art” zoskupenie inštrumentalistov alebo neviem čo podobne, ale hráte pesničkovú formu pre ľudí, nesnažte sa robiť veci príliš zložito a nesnažte sa Vaše skladby príliš naťahovať. Viem, že muzikantov to baví tak robievať, ale myslím si, že väčšina poslucháčov si to rada odpustí. Radšej si poriadne premyslite, či skladba naozaj vyžaduje 3 krát zmenu tempa, či radšej neprerobiť aranž v rámci nástrojov a bez zmeny tempa… Rozmyslite si, či skladba vyžaduje sólo v dĺžke trvania ôsmych refrénov, či nestačí o polovičku kratšie… Rozmyslite si, či sa po rýchlom vygradovanom sóle majú ešte zopakovať ďalšie dve pomalé slohy a dva refrény, či radšej nebude stačiť, ak bude mať skladba “iba” 4 minúty… atď., atď., atď…

Dúfam, že tí, ktorí ste to teraz prečítali celé, nie ste príliš sklamaní. Ak si z toho dokonca niečo odnesiete, budem rád!

PS. To s tým honorárom bol fór – najvyššie vedenie tohto portálu mi za tento text nedalo ani korunu .

Rasťo Peteraj (1974), gitarista, aktuálne člen skupiny Ska2tonics. Svojpomocnému nahrávaniu sa venuje od nepamäti. Posledné roky s kapelovým kolegom Vladom vo svojom bratislavskom nahrávacom štúdiu Rough Studio (telefonický kontakt 0908 736 917), točia nahrávky kapelám rôznych žánrov od SKA cez punk a rock po metal. Okrem mixáže a masteringu zabezpečujú aj kompletný servis vrátane výroby bookletu, potlače na CD a propagačných materiálov.